Neočakávane, ale predsa, sa môj život na Novom Zélande chýli ku koncu. Z plánovaných 365 dní to bude presne v dvesto deväťdesiaty druhý, kedy nasadnem na lietadlo späť do Európy. Ťažko uveriť, ale za ten čas som nevidela všetko, čo som chcela, pár turistických trás stále ostáva visieť a celé západné pobrežie, ktoré je domnelo úplné odlišné od všetkého, čo sme doposiaľ videli. No čo mi to všetko bolo? 9 a pol mesiaca robenia za minimálnu mzdu, neustáleho sa sťahovania a hľadania podnájmu, neistoty, čo bude zajtra a neschopnosti vyjadriť v angličtine presne, čo myslím. Hm, neznie to ako čas, ktorý by som si zopakovala, či?