reklama

List rodičom na dôchodku

Moji milí rodičia,  už rozumiem, keď mi na moju otázku Čo robíte odpoviete: Nič. Bez práce v čase korony sú moje dni tiež naplnené ničnerobením a cítim, že mám jedinečnú šancu správať sa ako predčasná dôchodkyňa.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Aký je deň?

Mylne som sa domnievala, že ako dôchodcovia nepotrebujete rozlišovať, aký je deň. Osobne by mi to tiež bolo jedno, no kvôli tomu, že stále som súčasťou ostatného sveta, ktorému sa treba prispôsobovať, musím si držať prehľad o dňoch. Víkendový a pracovný deň rozlišujem iba preto, lebo na stránke s pracovnými pozíciami pribúdajú ponuky iba cez týždeň. Na moje e-maily mi tiež nikto neodpovedá cez víkendy. A tak sa zvyknem tešiť na pondelok, čím ma prekvapí, prinesie niečo zaujímavé? Hoci vy na skutočnom dôchodku tieto veci už neriešite (a e-maily už vôbec nie, aj keď taťovi sa darí poslať jeden za pár mesiacov) a nepotrebujete vedieť, či je pondelok, sobota a či sviatok, predstalen stále musíte vedieť, či je dnes ten deň, kedy sú zatvorené obchody. To sa mňa netýka, lebo tu máme obchody otvorené aj v nedeľu. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ranné vstávanie - flexibilné

Asi ako vy, keď ste sa zrazu ocitli na dôchodku, prvých pár týždňov som mala tendenciu vstávať skoro ráno. Asi zo zvyku aj zo zvedavosti, veď je nový deň a veľa toho musím stihnúť. Predtým som si zvykla vstávať pred svitaním, aby som mala čas na seba predtým, ako sa mi začne "pracovný deň" a zasadnem si za počítač o deviatej, pripravená na virtuálny míting s kolegami. Postupne, s týždňami bez práce a bez zmeny, kedy sa fakt nič svetoborné ráno nedialo, sa moje vstávanie posunulo o pol hodinu, hodinu, hodinu a pol... V týchto dňoch vstávam medzi 7 a 8, namiesto ambicióznej hodiny 6:00. Budík mi však o šiestej stále zvoní, aby som to potom mala ľahšie, keď sa do pracovného režimu raz vrátim. Vy to už riešiť nemusíte a pokojne sa budíte bez budíka, podľa vášho vnútorného rytmu. Môžem vám iba závidieť, ja si to doprajem len cez víkendy. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pravidelné navonok bezpredmetné vychádzky musia byť

Viete, na čo sa denno-denne teším? Že pôjdem vyniesť smeti. Hoci je kontajner 2 minúty chôdze od môjho domu, idem na bicykli, nech v tom mám zahrnutú aj nejakú aktivitu. Alebo idem na trh až do centra mesta kúpiť mangá, lebo v mojom okolí síce trh mám, ale predávajúca teta nie je až taká milá a nevyberie mi najlepšie. Dodáva mi to pocit, že mám nejaké poslanie, nejakú náplň. Takže už rozumiem, prečo mama chodí do potravín cez polku mesta kúpiť jednu vec. Nie je to kvôli tej veci, ale kvôli tej celej ceste, ktorá pretrháva monotónnosť a dáva dňu zmysel. Aj navonok príležitostné jednoduché nedôležité vychádzky sa tak stávajú vítané úlohy, ktoré ma intelektuálne aj fyzicky zamestnajú. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ležať, to vám je činnosť!

V izbe mám zavesenú hojdaciu sieť a stala sa mojím obľúbeným miestom na popoludňajšiu siestu. Alebo na doobednú. Vlastne vždy, keď tam ležím, tak ma to ukolíše a zadriemem. Podobne, ako taťo na svojej posteli v obývačke, niekedy tam len tak ležím, nič nerobím a nechávam plynúť myšlienky. Keď zaspím, necítim sa divne. Bez akéhokoľvek pocitu viny si v týchto dňoch spontánne na polhodinku schrupnem. Keď mi ešte k tomu vypadne elektrina a už dupľom nemôžem robiť nič ani keby som chcela, o to lepšie. Všetko okolo mňa stíchne. A ja si to vychutnávam. Takže taťo, v tom ležaní sme, aspoň takto na diaľku, spolu. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Denný režim - základ života

Niekedy sa k tomu musím nútiť, no uvedomila som si nevyhnutnosť denného režimu a to, ako jeho pravidelnosť vplýva na moju psychickú pohodu. Aj keď čas sa niekedy posunie, môj deň pozostáva z pravidelných blokov: ranná meditácia a joga na prebratie, raňajky, prečítať si noviny, umyť si zuby (k tomu sa niekedy fakt musím dokopať), kniha, e-maily, rozposielanie pracovných žiadostí, varenie obeda, varenie večere, bicykel, poobedňajšia joga, polievanie kvetov... No, veď máte predstavu. Poradie a čas nie je dôležité. Niekedy si v jeden deň prečítam kúsok z knihy a nebaví ma, zato jogu robím celé doobedie, inokedy mám problém vydržať pri joge 15 minút a nechám sa uniesť upravovaním životopisu alebo sa ponorím do rozčítaného príbehu. A aká by to bola rutina, keby som sa netešila na jej porušovanie: oddychová nedeľa bez jogy alebo stredajšia neskorá seansa s kamoškami na Slovensku, ktorá ospravedlňuje neskoré vstávanie a donášku jedla namiesto varenia na ďalší deň. 

Mať niečo, čo ma napĺňa je dôležité

Napriek tomu, že bývam sama a o nikoho sa nestarám a aktuálne ani nepracujem, uvedomujem si, aké je dôležité mať v živote momenty, ktoré ma napĺňajú a dávajú mi najavo, že som užitočná. Je veľmi jednoduché získať pocit, že svojou existenciou nikomu nepomáham, k ničomu sa nepričiňujem alebo nič nemením. No snažím si nájsť náplň a robiť veci, ktoré mi prinášajú pocit zadosťučinenia. Niekedy je to sebecké hobby, pri ktorom si zdokonaľujem svoje zručnosti, inokedy nezištná činnosť pre iných. Či už to sú moje výlety do mojich obľúbených štvrtí, kde fotografovaním dokumentujem aktuálnu situáciu, aby som sa o tieto bizarné momenty vedela podeliť s vami mojimi najbližšími a v budúcnosti si ju vedela pripomenúť. Alebo sa pohrúžim do nového online kurzu, ktorý potom odporúčam iným. Alebo trávim čas na trhu, kde si s predávajúcimi prehodím zopár krátkych viet v mjanmarčine, ubezpečím sa, že sú v poriadku a kúpim mangá a banány, hoci ich nestíham jesť. Takto aspoň viem podporiť lokálnych dodávateľov ovocia a zeleniny, aby mali nejaký príjem. V takýchto momentoch, kedy viem, že moje skutky majú pozitívny dopad na ostatných, má môj život s výrazne obmedzenými podmienkami, stále nejaký zmysel. Hoci som bez práce, vidím, že sú ľudia, ktorí sú na tom oveľa horšie. Preto viem, že raz, keď budem na skutočnom dôchodku, budem sa aj vtedy snažiť dať svojim dňom aspoň takýto malý zmysel. 

Spontánne aj plánované sociálne kontakty

Ako introvert si vystačím sama pomerne dlho a bez problémov. Veď už ako malá, keď som vyrastala v spoločnosti troch starších bratov, ktorí mali oveľa iné zábavky ako sa hrať so mnou, som sa naučila zabaviť sa sama so sebou. No aj ja potrebujem kontakt s domovom a priateľmi a paradoxne, napriek tomu, že som skoro 8000 kilometrov a 4.5 hodín vopred vzdialená od vás, teraz to vôbec nie je prekážkou. Každý deň si vyhradím čas, kedy vám spontánne zavolám alebo sa spojíme s kamoškami v skupinovom hovore, či napíšem ľuďom, s ktorými som dlho nebola v kontakte, ako túto situáciu prežívajú. Všetci sme na jednej lodi a hoci sa fyzicky nestretávame, nezabraňuje nám to pracovať na našich vzťahoch. Ja sama som začala som experimentovať s hlasovými správami, ktoré mi kedysi neboli po chuti alebo so spontánnymi rozhovormi pod oknom s kamoškami v domácej karanténe. Kreativita a technológie sú spojencami dnešných dôchodcov, len sa ich netreba báť ;) 

Plánovanie budúcnosti - šialenstvo alebo nutnosť?

Plánovanie miest, kam budeme s kamoškami cestovať alebo vzrušujúca pracovná príležitosť na obzore je pre niekoho nerealistické a nepotrebné snenie. No zachovanie si pozitívneho nadhľadu a nádeje na návrat do normálu je aj podľa spisovateľa Viktora Frankla, ktorý prežil koncentračný tábor (a ktorého knihu práve čítam) jedna z čŕt tých ľudí, ktorí sa vedia vysporiadať s ťažkosťami aktuálnej situácie. Aj Nietzsche tvrdil, že „ten, kto má prečo žiť, znesie čokoľvek“ (He who has a Why to live can bear almost any How). Neznamená to, že človek musí byť neustále šťastný a pozitívne naladený. Niekedy je nevyhnutné prežiť nutné zlo alebo obmedzenia s vyhliadkou na budúcnosť. Pripomínaním si dôvodu (ktorý je zvyčajne v budúcnosti), prečo robíme to, čo robíme a je základom kladného prístupu k životu a k tomu, čo nám nachystal. A tak, hoci netuším, kedy sa najbližšie dostanem na Slovensko, viem, že to bude niekedy v budúcnosti a prečkať túto situáciu znamená dostať sa k vám vtedy, keď to bude znova bezpečné a možné. Kto vie, možno dokonca poruším svoju tradíciu nechodenia domov na Vianoce a objavím sa pred vašimi dverami, tak sa aj vy na takúto budúcnosť môžete tešiť. 

Takže milí moji rodičia, dôchodcovia. Sme na rovnakej lodi. Už si viem predstaviť, ako sa každodenne cítite a že niekedy je ťažké nájsť motiváciu robiť aj niečo iné okrem ležania pri televízore a čítania desaťročných časopisov. A to je ok. Lebo príde iný deň, kedy vás ja, vaša dcéra, poprosím vybaviť niečo v banke alebo vás jeden z mojich bratov zavolá strážiť vnúčatá alebo sa zamestnáte varením obľúbeného jedla, s ktorým sa podelíte a deň má zrazu náplň, ktorá vás zanechá s radosťou z toho, že môžete niekomu pomôcť alebo niekoho potešiť. A teraz sa to dá aj na diaľku. 

Adriana Karpinska

Adriana Karpinska

Bloger 
  • Počet článkov:  89
  •  | 
  • Páči sa:  21x

Doma na cestách už 8 rokov. Každodenne sa presviedčam, že dobro v ľuďoch nevymrelo, len sa nesmiem nechať oblbnúť. Zameraná na 100% na "moju" obnoviteľnú energiu, snažím sa svojou troškou prispieť k svetlejšiemu životu ľudí. Momentálne v Mjanmarsku. Zoznam autorových rubrík:  Bruselské impresieOstrovné potukyListy z BarmySlovenskoNa čo som narazilaČína je crazyNovozélandský životJuhovýchodná ÁziaSúkromnéBikepacking

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu