Medzi lovcami lebiek v Nagalande

Autor: Adriana Karpinska | 27.1.2020 o 15:08 | (upravené 27.1.2020 o 16:18) Karma článku: 9,41 | Prečítané:  3200x

To si sa nebála? Pýtajú sa ma moji mjanmarskí kamaráti potom, čo im poviem, že som sa práve vrátila z odľahlého Nagalandu na severe krajiny. Asi narážajú na stáročnú minulosť Naga kmeňov, ktoré tradične lovili svojich nepriateľov.

Lovci lebiek a bojovníci

Medzi desiatkami Naga kmeňov sa vzájomné zabíjanie a následné odťatie hlavy nepriateľa považovalo za znak hrdinstva a odvahy. Dedina patrične oslavovala každú novú hlavu, ktorú bojovníci priniesli. A ževraj mala magické schopnosti. Hlavy bielych boli výnimočné. S touto tradíciou tak voľakedy nebol dobrý nápad sa medzi týmito kmeňmi zdržiavať. Človek si koledoval o prúser. To sa však od polky minulého storočia zmenilo. Jedinou nebezpečnou aktivitou je tak pre cudzincov, podľa uja z imigrácie, plavba loďou.

Nagaland - radšej nič neplánovať

Každoročne sa Naga kmene zídu pri oslavách Nového roka v polke januára. Keďže sa toho o tejto oblasti veľa nevie a turisti sem nechodia, svoj výlet som plánovala naslepo, nevediac kedy a kde sa novoročný festival nakoniec bude konať. Tušila som, že to bude jednoduchšie, keď budem na mieste. A bolo. Stretla som organizátorov festivalu, ktorí mi objasnili, že chýbajúce informácie a zmätok sú aj preto, lebo festival sa nakoniec koná v dvoch lokalitách, ktoré sú od seba vzdialené 4 hodiny autom po všakovakých horských cestách. To, že som vopred nič neplánovala, mi zjednodušilo očakávania a bola som spontánnejšia vo svojom rozhodovaní. Radšej som sa nepýtala, ako sa stalo, že takáto dôležitá udalosť je mizerne zorganizovaná. V Mjanmarsku sa žije jednoduchšie, keď sa človek prestane pýtať otázky začínajúce sa s "prečo". 

Komplikované politické podtóny

Festivalom žilo mestečko Khamti už pár dní pred jeho zahájením. Ľudia sa pomaličky začínali zbiehať, väčšina z nás priletela lietadlom, keďže inak by sme museli stráviť dva dni na lodi, v autobuse alebo v aute. Niektorí mali jasný plán sa presunúť do mesta Lahe, kde sa festival konal pod záštitou vlády a bol označovaný ako "ten oficiálny festival". V Khamti boli oslavy organizované Kultúrnou komisiou Naga kmeňov, ktoré dali jasne najavo svoj politický postoj, keď sa odmietali podieľať na organizácii festivalu v Lahe. Krásna a praktická ukážka komplikovanosti mjanmarskej politiky. Nagaland je oficiálne samostatne spravovaná administratíva, no v skutočnosti je riadená víťaznou politickou stranou NLD a nie predstaviteľmi Naga kmeňov. Napätie a nespokojnosť s realitou bolo cítiť aj z rečí mojich Naga kamarátov, ktorí v posledných voľbách pomohli NLD k víťazstvu v Nagalande, no teraz si vytvorili vlastnú politickú stranu, aby súťažili v nadchádzajúcich voľbách v novembri tohto roku. No, ale späť k festivalu.  

Odrezaní od civilizácie

Nagaland je hornatá oblasť a dedinky sú od seba vzdialené aj niekoľko dní chôdze a tým pádom odrezané od sveta, bez elektriny a mobilného signálu. Na to, aby sa zúčastnili osláv Nového Roka, niektoré kmene putovali 3 dni zo svojich dedín, iné prišli na motorkách alebo na kamióne. Tradične sú dediny postavené na vrcholoch hôr a cesty vedú cez početné údolia. Keď som sa v jeden deň rozhodla vybrať na výlet do relatívne blízkej dediny (60 kilometrov na mape), cesta na prenajatej motorke nám zabrala 4 hodiny jedným smerom. Hore a dole po ceste, ktorá sa v období dažďov jednoducho premení na tečúce blato alebo sa rozpadne, popri okrajoch hlbokých zrázov, kde by ma nikto nikdy nenašiel, míňali sme zeleňou-obrastených vrakoch áut, na ktoré si už nárokuje príroda a určite sa nikdy nedostanú naspäť do civilizácie. Pri ceste naspäť sme natrafili na kamión s ľuďmi vracajúcimi sa z festivalu. Kamión sa na strmej lesnej ceste nevedel pohnúť do kopca a ľudia tak museli tých posledných 10 kilometrov do ich dediny ísť pešky. 

40 rôznych kmeňov, žiaden spoločný jazyk

Rôzne kmene predviedli svoje tradičné tance a pokriky počas festivalu. Muži aj ženy boli nahodené v tradičnom oblečení a poväčšine sa zdržiavali len medzi svojimi. V Nagalande neexistuje spoločný jazyk a tak sa ľudia medzi sebou dorozumievajú mjanmarčinou, angličtinou alebo rukami nohami. Jazyková bariéra nebola problémom ani keď si ľudia pýtali fotografie s nami cudzincami, lebo pre nich sme boli atrakciou my. 

Rešpektovanie kultúry

Cestovaním do odľahlých oblastí ako Nagaland, kde sa domáci stretnú so zahraničnými návštevníkmi raz za rok, na seba človek berie zodpovednosť. V mnohom totižto zavádzame precedens, ako sa správať ku kultúre, ktorá je nám cudzia a tak odlišná od našej. Možno z ignorancie alebo nevedomosti, mnohí z nás pre fotku vstúpia do posvätného kruhu tanečníkov alebo svoj obrovský objektív namierime priamo do tvárí cudzích ľudí, ktorí sa nám boja alebo nevedia prihovoriť. A tak to prehliadnu raz, drakrát a menia svoje zvyky. Aj ja chcem čo najkrajšiu spomienku, no keď vidím ľudí cvakať bez toho, aby vôbec vnímali ľudí naokolo, zastavím sa a pripomeniem si, že to nie je o fotke, ale o zážitku. O očnom kontakte alebo úsmeve, keď si jazykovo nerozumieme. Bolo až komické pozorovať desiatky ľudí, ktorí doslova prenasledovali tanečníkov a tí prispôsobovali svoje tanečné pohyby tomu, aby sa vyhli nenásytným fotografom. Je dobré si pamätať, že je privilégium sa na takúto udalosť vôbec dostať.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?