Majestátne nepredvídateľné Tatry

Autor: Adriana Karpinska | 27.7.2018 o 16:46 | (upravené 28.7.2018 o 12:45) Karma článku: 4,96 | Prečítané:  2144x

Báli sme sa, že nás zastihne búrka. To sa síce nestalo, no netušili sme, že sa budeme v hmle štverať na skalu, odkiaľ stačí jeden nesprávny krok a sme dole. Alebo, že sa z hôr dostaneme len tesne predtým, ako ich voda odreže.

Byť na Slovensku a neísť niekde do hôr, to by som nebola ja. Ako Spišiačka som vyrastala pod Tatrami, ale vôbec ich nemám prechodené a tak to nahrádzam (ako tak) pravidelnými výletmi do Tatier, kedykoľvek som doma. No musím povedať, že ich aj pravidelne podceňujem.

Dve baby, začali sme optimisticky, zo Starého Smokovca na Hrebienok hore kopcom (čo by sme sa vyvážali lanovkou, tá je pre bábovky), tam sme sa posilnili kofolou a odtiaľ svižným krokom na Zamkovského a na Téryho chatu. Počasie bolo super, v tričkách nám bolo akurát a ani ľudí nebolo veľa, takže sa nám kráčalo veľmi dobre. Pred Téryho chatou sa už trošku zamračilo a vyťahovali sme pršiplášte a pri chate nás skoro odfúklo. Našťastie tu sme boli ubytované na noc a tak sme nemuseli už nikde chodiť.

Prišli sme akurát v čase obeda, takže stoly boli plné, no hneď nám ktosi priateľsky ponúkol miesto, aby sme si prisadli. V horách je každý kamarát. Po dobrej cesnačke a kapustnici sme si obsadili postele na poobedňajší šlofík, keďže ísť do vetra a už aj dažďa nás vôbec nelákalo a dúfali sme, že sa ešte vyčasí a my budeme môcť objavovať okolie chaty. To sa nám ako zázrakom splnilo a poobede sa na hodinku roztrhli mračná, čo sme hneď využili. Okrem skúšania, či je voda v plesách naozaj ľadová, sme fotili obrie štíty okolo nás a kvietky, ktorým nečas evidentne nevadil a pozorovali kamzíky, ktoré sa vyhrievali na slnkom zaliatej lúke.

Večer sme zakončili dvoma hrnčekmi bylinkového čaju, ktorý je na každej chate vynikajúci a vhodnou stolovou hrou Poznáš Tatry, s dvoma novými kamarátmi, Adamom a Mirom, ktorí mali pred sebou ešte 3 náročné dni po tatranských hrebeňoch a ktorí nás svojimi znalosťami o Tatrách v hre riadne zahanbili.

Na ďalší deň sme sa za skorej rannej hmly vydali cez Priečne sedlo k Zbojníckej chate a Spišské plesá nám spolu s Téryho chatou rýchlo zmizli z dohľadu. Slnko na nás vykuklo len zriedkavo, zato vietor a dážď nás nenechali na pokoji. Neustále sme stúpali a keď sme sa dostali pod Priečne sedlo, verili sme, že už sme skoro hore. Chyba. Skala sa strácala v hmle, reťaze boli ľadové a niekedy to vyzeralo, že niet cesty ďalej, no my sme sa nevzdávali. Otočiť sa a zísť dole vyzeralo byť podstatne zložitejšie, napriek tomu, že táto trasa je od 2013 obojsmerná. Keď nás dobehli naši noví kamaráti zo včera a psychicky (aj rukami) nás podporovali, nejako sme ten stometrový výstup zvládli. Zostup do Veľkej Studenej doliny bol podstatne jednoduchší, aj keď skákanie po kameňoch si neskôr vyžiadalo daň v podobe svalovky na nohách.

Na Zbojníckej chate sme sa dali dokopy, s teplou polievkou dojedli zásoby z domu, osušili sa, rozlúčili z chalanmi, ktorí pokračovali na Poľský hrebeň a vydali sa dole Veľkou Studenou dolinou. Cesta dole je pre mňa často náročnejšia ako cesta hore, nohy protestujú a už ma nesú iba zo zotrvačnosti. Podľa tabule sú to dve hodiny, no nám sa zdá, že je to omnoho viac a nevieme sa dočkať, kedy uvidíme známu Starolesniansku poľanu. V doline je počuť rieku, no nie a nie ju vidieť. Nakoniec sme úspešne zliezli, dosahujúc tabuľkový čas a vydali sa na polhodinovú prechádzku naspäť hore na Zamkovského chatu, kde sme sa rozhodli stráviť ešte jednu noc v Tatrách. Zatiaľčo na cestou na Téryho a Zbojnícku chatu sme stretávali menšie skupinky turistov, tu popri nás prúdia ľudia tak často, že sa im nestíhame zdraviť. Na Zamke, ako ju neformálne ludia volajú, je cítiť, že je oveľa bližšie k civilizácii, majú čapovanú kofolu aj brynzové halušky a kadejaké ďalšie dobroty.

Posledné ráno nás zobudil taký dážď, že sme skoro oľutovali naše rozhodnutie neísť domov už včera. No niekto predpovedal, že okolo deviatej sa vyčasí, tak sme si aj my načasovali náš odchod na túto hodinu. Pršalo trošku menej, no vytrvalé mrholenie počas dvojhodinového kráčania na mne aj tak nenechalo suchú nitku. Studený potok, ktorý pred dvoma dňami nebolo ani poriadne vidieť, sa zmenil na neskrotnú rieku, ktorá sa valila dolinou a zaplavovala aj chodník, po ktorom sme kráčali. Most, ktorý sme my ešte prekročili, vzala o pár hodín voda a chodník na Zamkovského chatu následne zatvorili. Tatry sme opustili v hodine dvanástej, keby sme trochu počkali, dole by sme sa v ten deň pravdepodobne už nedostali.

Už som prechodila kadejaké hory a Tatry mám stále najradšej. Sú aj náročné, aj pohodové, nie je tam milión ľudí a väčšina tých, ktorých stretnete sa vám aj pozdraví, takže je to stále také milé osobné stretnutie. Na chatách sú všetci hneď kamaráti, či už cez stolové hry alebo tatranský čaj. V Tatrách sa prekonávajú hranice aj preverujú schopnosti a prežívajú nezabudnuteľné momenty. Kamarát z Anglicka mi, potom, čo v Tatrách strávil týždeň, vravel, že bol prekvapený, že naše hory nie sú viac navštevovanejšie, páčilo sa mu tam viac ako v Himalájach.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Kičura nevie vysvetliť úplatky, ani zametanie stôp

Kajetán Kičura je vo väzbe od apríla.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Nie, demokracia nie je diskusia (komentár)

Vláda má plné právo prikázať očkovanie proti covidu.


Už ste čítali?