Od 9 do 5 trochu inak

Autor: Adriana Karpinska | 18.6.2018 o 4:16 | Karma článku: 1,50 | Prečítané:  761x

Potom, čo som akosi prirodzene prešla zo stavu nomádského do práce na plný úväzok sa môj každodenný život presunul z ulice do kancelárie, kde máme škôlku, aby sa deti, ktoré sa bežne nachádzajú na pracovisku, mali kde hrať. 

Pri príchode do budovy ma strážnici ako vždy pozdravia, spýtajú sa, či som už jedla, pozvú na čaj a venujú sa ďalej svojmu ničnerobeniu. Ja si zatiaľ napojím bicykel na zástrčku, nech sa mi počas dňa nabije a odchádzam k výťahom, na ktoré, ak prídem v dobrom čase čakám 5 minút, ak nie, tak aj pol hodiny. 

Strážnici pri kancelárii mi zaželajú Mingelapar - dobrý deň, podržia dvere a vrátia sa zasa k svojmu ničnerobeniu. Naši ujovia strážnici sa v porovnaní s väčšinou ľudí v Mjanmarsku, ktorí pracujú na poli, majú veľmi dobre. V kuchyni si pripravím ovocie s čerstým jogurtom, ktorý som si kúpila na ulici od predavača, ktorý ma stále s úsmevom pozdraví, lebo vie, čo si vypýtam. Už sa robote prestali čudovať nad mojimi, pre nich zvláštnymi, chuťami a nevypytujú sa ma, či ma nebolí brucho po takom jedle. Moje stravovacie návyky sa od domácich mierne líšia a vyprážanú ryžu alebo polievku každý deň jesť nemôžem. Keď im vysvetľujem, že u nás sa ryža vôbec nepestuje, tak sa len divia, čo tam ľudia v mojej krajine jedia (a popritom sa snažia spomenúť odkiaľ to vlastne som). Tu je zvykom jesť ryžu trikrát do dňa, na raňajky, obed a večeru - iba tak majú ľudia pocit nasýtenia.

Zasadnem za počítač a dopoludnie prebehne asi ako v každej inej kancelárii - sem tam stretnutie, sem tam telefonát, veľa e-mailov, ktoré sa nazbierali počas noci z našej centrály vo Washingtone a ani sa nenazdám a je tu obed. Presne o dvanástej sa hluk okolo mňa zvýši a slúchadlá nepomáhajú - ľudia sa zhromažďujú pri stole. Každý si vyberie obedár s rôznymi jedlami, ktoré si buď uvarili sami alebo im ich pripravili mamy a manželky a každý sa so všetkým podelí. Ryže je stále požehnanie a vždy zavolajú aj mňa, ak nemám čas si vybehnúť von. Ak áno, tak zavítam do obľúbených pouličných stánkov, kde si za 50 centov dám ryžu s čajovými lístkami alebo ak idem zo zahraničnými kolegami, dáme si indický thali set za 3 Eurá a sme sýti až do večere.

Po obede pri návrate do kancelárie na mňa kričia moje známe pouličné predavačky: Hej, dievčatko, už si obedovala? a Odkiaľ ideš? na čo im odpoviem jednou z mojich klasických fráz a nakúpim si od nich čerstvé mango alebo ananás pokropený citrónom a soľou a vrátim sa k svojmu stolu s miskou plnou vitamínov. V tomto ročnom období sa nám poobede zamračí a kancelária sa ponorí do šera kvôli zatiahnutej oblohe a silnému dažďu, čo je jasný signál toho, že pravidený monzún je nepochybne tu. 

Poobede si dám pár kolečiek od stolu k stolu, aby som sa zistila, v akom stave sú úlohy, ktoré som ráno zadala. Poväčšine sa musím osobne ubezpečiť, že niekto prebral zodpovednosť a ak sa tomu tak nestalo, zistiť prečo a povzbudiť ľudí, nech konajú. Iniciatíva je stále neznámy pojem a je samozrejmosťou to, že ak sa osobne neuistím, že zadaným úloham sa niekto venuje, málokedy ich niekto sám od seba vykoná. Nevtieraným spôsobom a s miskou manga sa učím motivovať aj tých najzarytejších salámistov.

O piatej sa ľudia postupne začínajú poberať domov a už sa nič dôležité nerieši. Rad na výťah je opäť nekonečný, no moje kolegyne budú radšej pol hodinu čakať, ako by mali zísť tých 15 poschodí pešo - to robia iba švihnutí cudzinci, ktorí nemajú čakanie v povahe. Strážnik sa ma ako vždy niečo milé opýta a rozlúčime sa: dovidenia zajtra, niekedy v mjanmarčine a niekedy v angličtine, keď sa chce pochváliť, že sa naučil nové slovné spojenie. 

Celkovo sú moje dni v práci spojené s veľmi priateľskou atmosférou, debatami a vzájomným rešpektom. Kolegyne mi nosia jedlá na ochutnanie a ja im na oplátku ponúkam, čo som ukuchtila (no s týmto už vzhľadom na rozličnosť našich chutí prestávam a radšej sa s nimi podelím s ovocím). Strážnici ma volajú sayama, čo je náznak toho, že som nimi rešpektovaná osoba, od ktorej mám síce ďaleko, no oni tu takto volajú každého belocha. Z času načas máme v kancelárii na návšteve deti, ktoré si kolegyne prinesú, lebo ich stále koja a materská sa tuto na viac ako 3 mesiace nedáva. 

Rozlúčim sa so šoférmi a strážnikmi, aspoň jeden sa ma opýta, kde to bývam, na čo mu niekto ďalší odpovie, lebo to všetci už vedia. Zaželám im dobrú noc a dovidenia zajtra a odfičím na svojom elektrickom bicykli, ktorý je s plnou baterkou znova rýchly. Zajtra ma čaká podobný, no určite v niečom iný deň. Možno ma niekto pozve na obed, možno po ceste kúpim ryžové koláčiky pre strážnikov a možno sa dám do reči s kolegom, ktorý mi porozpráva o svojich netradičných plánoch otvoriť si hotel. 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Kičura nevie vysvetliť úplatky, ani zametanie stôp

Kajetán Kičura je vo väzbe od apríla.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Nie, demokracia nie je diskusia (komentár)

Vláda má plné právo prikázať očkovanie proti covidu.


Už ste čítali?