Život v batohu

Autor: Adriana Karpinska | 22.5.2017 o 13:15 | (upravené 23.5.2017 o 6:19) Karma článku: 8,56 | Prečítané:  2795x

Dlhodobejšie plánovanie nepoznám, budúcnosťou sa veľmi nezaoberám a som rada, že mám prácu na ďalších 8 mesiacov. Menila by som svoj nomádsky život za usadenie sa? Možno áno, ale ešte asi nie.

Zmierenie sa s neistou budúcnosťou znamená byť otvorená príležitostiam

Aj si niekedy búcham hlavu nad tým, že prečo nemôžem mať akúsi stabilitu v mojom živote ako všetci normálni ľudia. No potom si začnem uvedomovať, čo všetko mi moja nezaviazanosť priniesla: možnosť žiť pracovať v krajinách tak odlišných od Európy; plnenie toho, čo v živote chcem ja a nie niekto iný; schopnosť povedať nie (keď si s niekým nesadnem, nič mi nebráni, aby som sa predsa len vydala vlastnou cestou); naučiť sa vychutnávať si momenty osamote a hlavne nikdy-nespiacu zvedavosť. Tiež som začala dávať šancu ľuďom, o ktorých si myslím, že nemáme nič spoločné a chodiť na akcie, kam sa mi spočiatku nechce. Viem, že nemôžem zaspať na vavrínoch, veď čo ak sa z toho človeka vykľuje moja spriaznená duša a ak sa čo i len trošku povyzvedám, čo ak sa od neho niečo naučím? A čo ak na tejto akcii spoznám niekoho, kto ma v budúcnosti zamestná alebo pozve na svoju exotickú svadbu? Aj pre mňa je jednoduché skĺznuť do rutiny a hľadať výhovorky prečo nie, no neistota do mňa akosi stále podrypáva, aby som nespohodlnela. 

Nie je podstatné, v akej krajine žijem, podstatní sú ľudia, ktorí ma obklopujú. 

Akonáhle som prišla na to, čo tvorí podstatu môjho života, neriešim, že do akej krajiny sa presťahujem najbližšie a kde sa usadím. Moje najkrajšie spomienky sú z krajín, ktoré sú na prvý pohľad nezaujímavé, no ľudia, ktorí sa tam stali súčasťou môjho života, sa postarali o to, že na život v tej ktorej krajine tak ľahko nezabudnem. Belgicko, Škótsko, Amerika, Holandsko, Faerské ostrovy, Indonézia, Mjanmarsko nie sú krajiny, ktoré by som vymenovala, ak by sa ma niekto spýtal, ktoré krajiny budem mať najradšej a do ktorých sa budem chcieť vrátiť. No pobyt v každej z nich ma zmenil, niekedy k lepšiemu, niekedy k horšiemu, no stále mi to dalo životnú lekciu a pripravilo na ďalší krok a ďalšiu destináciu, bez toho, aby som si to vôbec uvedomovala. A v každej krajine sa cítim doma, aktuálne je to Mjanmarsko a nič ma ešte neťahá niekam inam. Mám sa tu totižto ešte čo učiť.  ​

Naučila som sa vážiť si momenty s mojimi najbližšími 

Odkedy žijem v zahraničí hovorím s našimi viac, ako keď som študovala 5 hodín od domova. Skype a e-maily život v zahraničí zľahčujú a nedbala by som veru posielať ani listy, pri tej mojej frekvencii e-mailovej korešpondencie by to malo taký istý výsledok (problém je, že by ma odpovede na moje listy asi nenašli, keďže ešte stále čakám na pohľadnicu z Vianoc). No keď sa mi podarí zavítať domov, je to síce tiež taká malá naháňačka, aby som sa stihla so všetkými, na ktorých mi záleži stretnúť, no vediac, že čas je limitovaný, trávime ho nejako zmysluplnejšie. Pri mojej poslednej návšteve doma minulý mesiac som si uvedomila, ako si vychutnávam praobyčajné momenty, sedieť pri telke vedľa rodičov, ísť sponntáne na návštevu k bratovi a stráviť tam dopoludnie dohliadaním na synovcov, ako sa bicyklujú alebo zavolať kamoške bez toho, aby som si musela prepočítavať časový rozdiel. Takéto momenty sa dajú zažiť iba s ľuďmi, ktorí ma už poznajú a pred ktorými môžem byť sama sebou a preto si ich uvedomujem omnoho silnejšie a vážim omnoho viac. A úplne najlepšie je, keď môžem spájať svety a moju pokrvnú rodinu namotivovať, aby ma prišli pozrieť, kdekoľvek som a spoznať mojich novonájdených blízkych v zahraničí. ​

 Vzdialenosti & čas sa skracujú 

Cestovanie pod 12 hodín je nič, to idem niekam na víkend. Niekedy sa divím, ako mi ten čas prejde, ale cestovanie na ďaleké vzdialenosti sa zjednodušuje, možno to, čo ma poháňa je adrenalín a zvedavosť, čo príde. Nemám problém íst počas predĺženého víkendu na východ Mjanmarska - 18 hodín nočným autobusom s dvoma prestupmi, len aby ma kamarát vzal motorkou na návštevu do jeho dediny (ďalšie 3 hodiny cesty) a po absolvovaní tej istej cesty naspäť som mohla ísť rovno do roboty. A potom nech mi niekto tvrdí, že 19 hodín letu z Ázie do Európy je veľa... Na mňa asi sedí, že cesta je cieľ, ja sa jednoducho cítim fajn vo všetkom, čo sa so mnou hýbe. Najlepšie momenty sú, keď sa po roku a pol z Ázie sa vrátim domov a zistím, že, nezáležiac, koľko času prešlo, vzťahy s blízkymi sú stále tam, kde sme ich zanechali, len ich treba trochu oprášiť. 

Neľutujem, čo nestihnem a vychutnávam si, čo mám
Zmierila som sa tým, že všetko sa stihnúť nedá, neuvidím všetky tie úžasné miesta na svete a veľa vecí premeškám. V tom je čaro rozhodnutí a určenia si priorít. Ostať dlhšie v nie až tak zaujímavom mestečku v Indii a nasiaknuť jeho atmosféru, či písať si denník v lokálnej reštaurácii, zatiaľčo mi pod nosom pripravujú paneer s práve z pece vytiahnutým chapatti je pre mňa dôležitejšie, ako vidieť Taj Mahal. Ten tu bude ešte aj neskôr a možno k nemu raz zavítam, keď bude ten pravý čas, no zatiaľ som spokojná s tým čo je.  

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Polovojenská organizácia pýta peniaze na domobranu, končia na súkromnom účte

Výzvou na posielanie finančných príspevkov sa už zaoberá polícia.

KOMENTÁRE

Zmizne dôkaz o krytí Bašternáka?

Inšpekcia koná, akoby kryla ľudí, ktorí vlani zmarili raziu u developera.


Už ste čítali?