Ani po roku ma život v Mjanmarsku neprestáva baviť

Autor: Adriana Karpinska | 15.5.2017 o 9:24 | (upravené 21.5.2017 o 13:51) Karma článku: 7,14 | Prečítané:  1048x

Mala som tu ostať iba mesiac, pokiaľ nezískam nové víza do Indonézie. Našťastie som v plánovaní veľmi flexibilná a tak, keď sa mi naskytla príležitosť v Mjanmarsku pracovať, veľmi som nenamietala. Čo ma tu postretlo a stále drží?

O mojich prvých pocitoch z Mjanmarska som písala, keď som ešte netušila, že tu ostanem nadlhšie. Odvtedy sa mi zmenil pohľad na túto krajinu a hlavne, každým dňom spoznávam domácich o čosi lepšie. 

Apríl 2016

O tejto krajine nič netuším, okrem toho, že je to prapôvodná kolíska Vipassany - spôsobu meditácie, ktorú som sa počas mojich posledných dní v Indonézii naučila. Tiež som si myslela, že kvôli časom kolonizácie, kedy si z nich Briti spravili posluhovačov, nás cudzincov veľmi nemusia. A už si ani nepamätám, či som vedela, že muži tu nosia sukne, longyi, pod ktorými môžu, ale väčšinou nemajú spodné prádlo. Kvôli môjmu príchodu sa v celej krajine konali oslavy a každý deň ma všetci oblievajú vodou. No dobre, kvôli mne to nebolo, ale načasovala som si to tak, aby som si v Mjanmarsku užila začiatok budhistického Nového roka, ktorý oslavujú počas 5 dní striekaním vody na každého a špeciálne si vychutnávali práve cudzincov. Britská stigma teda neexistuje.


Máj 2016

Už som sa aklimatizovala, vstávam pred šiestou, lebo tuto sa veľmi skoro ráno vstáva a skoro chodí spať, tma je už o ôsmej, v mestách a dedinách po tejto hodine zdochýňa pes (teda, tu sa skôr hodí povedať, že psy vtedy začínajú vládnuť svetu - dajú sa do svoriek a veru, s mojím strachom zo psov, mám, čo robiť, aby som zachovala pokoj, ak idem náhodou okolo - raz som dokonca prinútila taxikára, aby ma sprevádzal dole ulicou, lebo pred mojím vchodom mali psy večierok a tak ich svetlami oslepil a ja som sa v pohode dostala dovnútra, ale to len tak naokraj). Američan Danny ma motivoval k tomu, aby som sa učila mjanmarčinu a hoci mi to veľmi nejde, lebo tie slovíčka sú krátke a veľmi sa na seba podobajú, na moje Mingelapar mi ľudia väčšinou odpovedajú, čo je povzbudzujúce. Mám tiež za sebou svoju najhoršiu autobusovú jazdu, ktorá sa vyznačovala zákrutami horšími ako na Dedinky pri Spišskej, šialenou jazdou šoféra, ktorý si nerobil nič z toho, že vysíme nad priepasťou a mojimi spolucestujúcimi, ktorí veselo (a hlavne veľmi nahlas) zvracali do pripavených sáčkov. Mala som jedno šťastie, že som v týchto horách zachytila signál a uši si zapchala slúchadlami s hlasnou hudbou z Youtube.

Jún 2016

Život v Mjanmarsku ma už oplieskava jedna radosť. U San San, ktorej byt si prenajímam, nefunguje elektrina, susedia mi dali pár lampičiek a ja dúfam, že sa to časom nejako vyrieši. Darmo, v krajine, kde neovladám jazyk, mi nič iné neostáva, len dôverovať ľuďom, že sa o mňa postarajú. Nasledujúce vytopenie kúpelne potom, čo som nechala pridlho otvorené čerpadlo, je síce moja vina, no všetci mi ho pomáhajú opraviť. Čo ma nezabije, to ma posilní a ja sa naozaj nemôžem sťažovať, veď pod oknom mám trh s čerstvým ovocím, tetu, ktorá mi stále dá špeciálnu cenu za mangá a do roboty chodím na elektrickom bicykli, čím sa vyhýbam nekonečným zápcham.

Júl 2016

Tento mesiac sa niesol v znamení sťahovania. Od San San som sa sťahovala do jedného rodinného podnájmu a odtiaľ k svojej šéfke, ktorá má pomocníčku v domácnosti, Juliu a strážnika U Mye Soe, lebo sa k nej pred mesiacom vlámali. Tak, aspoň zamestáva lokálnu pracovnú silu a tí dvaja dostávajú 3x väčšiu mzdu, s ktorou sa delia, ako je to tu zvykom, so svojimi rodinami. Napriek tomu, že sezóna dažďov je v plnom prúde, stále bicyklujem. Pomaly si začínam zvykať na dopravný chaos a až tak sa neľakám, keď na mňa nejaký taxikár zatrúbi alebo okolo mňa prefrčí autobus. Tak sa stalo, že jedno ráno som si chcela dofúkať predné koleso, ale čo čert nechcel, odstrelil mi celý ventil a koleso spľaslo. Sused ma poslal 'niekde tam' to opraviť, a pýtala sa pouličných cyklo-taxikárov, ktorých odpoveď bola: Tu počkaj, hneď sa vrátim. Zatiaľčo som čakala, naučila som sa ako sa povedia slová bicykel a ventil v mjanmarčine a potom mi ten cyklo-taxikár priniesol úplne nový ventil a nechcel za to odo mňa nič. Takéto sa mi stáva častejšie, ľudia mi pomáhajú bez toho, aby za to na oplátku niečo očakávali. Minule mi taktiež jeden zaplatil jazdu v autobuse a pred časom zasa iný raňajky. Nie je to veľa, ale je veľkodušné gesto od niekoho, kto prežíva zo 100 dolárov na mesiac.

August 2016

Myanmar je asi jediná krajina na svete ktorá má jazdenie a volant úplne na hlavu. Od čias britskej nadvlády sa tu jazdilo v ľavom pruhu a používali autá s volantom na pravej strane, no vojenská vláda (myslím, že to boli oni) zo dňa na deň zmenila pravidlá a autá s volantom vpravo začali tiež jazdiť napravo. Nadôvažok sa v posledných rokoch začali dovážať autá s volantom na ľavej strane, ktoré sú logickejšie a tak asi neprekvapí, že teraz sa dajú nájsť autá s volantmi na oboch stranách a asi aj preto tu dopravné pravidlá neexistujú - každý jazdí, ako sa mu chce. Vrátanie autobusov, tie sú samostatná kapitola. Na autobusových zastávkach sa nenachádza žiaden časový plán autobusov, vlastne, niekedy autobusové zastávky ani neexistujú a autobus zastavuje, kde chce. V autobuse je vždy jeden, častokrát dvaja, ktorí stoja v dverách a vykrikujú smer jazdy autobusu a najbližšie zastávky a potom zbierajú peniaze od cestujúcich (20 centov jedna jazda, nezáležiac na vzdialenosti). Vždy, keď niekam idem, opýtam sa týchto 'autobusových sprievodcov', či stoja na tej ulici a buď mi povedia hau de (áno) a vtlačia ma dovnútra alebo mi povedia číslo autobusu, ktorý ma tam privezie alebo len zavrtia hlavou a odfrčia na svojom autobuse. Neprekvapivo, vždy som v autobusoch jediná zahraničná a všetci po mne pokukávajú a uvoľnujú mi miesto :)

September 2016

Od svojej učiteľky mjanmarčiny som dostala mjanmarské meno. Teda dala mi hneď 4, že si môžem vybrať: May Thawtar (Žena-mesiac), Mya Sabai (smaragdový jazmín), Mya Hnin Si (smaragdová ruža) alebo Mya Kya Phyu (smaragdový biely lotus). Dá sa to aj kombinovať, takže ja sa prikláňam ku Mya Thawtar (smaragdový mesiac). Musí sa to začínať na M, lebo to je písmeno dňa, kedy som sa narodila - štvrtok. Poverčivosť je jedna veľmi význačná črta týchto ľudí... Ku koncu mesiaca som si naplánovala cestu na severovýchod, kde ešte žije množstvo rozmanitých kmeňov (v Mjanmarsku je okolo 130 registrovaných etnických skupín, ja som navštívila asi 10, mám čo robiť). Môj lokálny sprievodca Someone ma povodil po dedinkách, kde žijú Enn, Akha, Akhe, Loi, Shan, Palaung kmene, ktoré časom, pravdepodobne, nanešťastie vymrú, lebo ich potomkovia nepokračujú v týchto tradíciách.

Október 2016

So spolužiakom Matúšom, ktorý sem zavítal na návštevu, sme navštívili dedinku, odkiaľ pochádza Julia a kam sa turisti zvyčajne veľmi nehrnú, lebo trvá deň cesty kým sa tam autobusom dotrmácajú. No o to viac sme boli v týchto dedinkách vítaní - až na to, že podnikaví domáci vycítili príležitosť a chceli nám nanútiť predražené auto na prepravu, no mojou lámanou mjanmarčinou som to vykecala na lacnejšie motorky. Po ceste nás zhltla hmla a v Thandaung Gyi som vo výške 1400 m konečne po mesiacoch neustáleho tepla pocítila chladný vietor a príjemné počasie, takže som vytiahla svoju dlho nepoužívanú vetrovku. Niekedy sa mi trošku cnie za zimou inou ako z klimatizácie.

November 2016

Začiatkom mesiaca sme oslavovali festival  - Tazaungmone, koniec budhistického pôstu, ktorý trval 3 mesiace a mnísi boli počas tohto obdobia na jednom mieste - nesmeli cestovať ani sa veľmi zdržiavať ďaleko od kláštora, kde sa rozhodli tráviť toto obdobie pôst. Pôst je určený na sebareflexiu, meditáciu a akési zhodnotenie, kam človek smeruje. Hovorili mi, že v Mjanmarsku nie je veľa voľných dní, no mne pripadá, že každý mesiac niečo oslavujú. Na uliciach sú trhy, chrámy sú preplnené ľudmi a pred Shwedagonom - jednej z najvýznamnejších pagôd v Mjanmarsku sa tvoria kolóny áut. Každý je štedrejší ako zvyčajne (a to už je čo povedať), pri chrámoch sa rozdáva jedlo, v severnom štáte Shan sa vynášajú do vzduchu krásne ozdobené balóny teplom tisícov sviečok a mladí si uctievajú starších v rodinách. Významnosťou mi prirovnávali tento festival k naším Vianociam.

December 2016

Vianoce som strávila turistikou v odľahlom regióne Chin, kde som sa hrala na Ježiška a domácim som rozdávala malé solárne lampičky. Všetci boli neskutočne pohostinní a zvedaví, čo privádza 6 cudzincov do ich dediniek. Noci boli chladné a tak som mala aspoň vzdialený pocit, že nie som v tropickej krajine, ale v horách. Naši sprievodcovia boli geniálni: dva razy sme sa skoro stratili, raz sme im museli pomáhať hľadať pre nás prikrývky na noc a raz sme boli svedkami, ako sa medzi sebou pobili. No inak boli všetci veľmi zlatí a snažili sa nám pomáhať ako vedeli, nič to, veď oni sa snáď naučia byť profesionálnejší. Opäť som si v praxi precvičila mjanmarčinu a celé dve hodiny som sa bavila s Hlaing Hlaingom a Tong Naingom pri pive a palmovom víne - tieto dva nápoje rozhodne dopomohli mojej odvahe hovoriť.

Január 2017

Nový rok som oslávila s Natáliou, ktorá mi priniesla pocit domova, krabičku perníčkov a griláže, a s ktorou sme zvyšok mesiaca strávili cestovaním po Mjanmarsku. Celkom sa teším, že sa môžem podeliť s mojím nadšením zo života v tejto krajine, aj keď, cestu som nám mohla naplánovať aj lepšie, lebo okrem Baganu, pláží na juhu a časti severu sme fakt toho ani zďaleka nevideli toľko, koľko sme mohli. Môj vianočný darček, insta foťák, robil radosť hlavne domácim, ktorým som tie fotky potom darovala. Opäť som si zvýšila bilanciu hodín presedených v autobusoch a vlakoch - dohromady 8.5 dní svojho života v Mjanmarsku som strávila v dopravných prostriedkoch. Darmo, dve veci, ktoré človek potrebuje na návštevu Mjanmarska je čas a trpezlivosť (a dobrá kniha/spoločnosť).

Február 2017

Konečne som navštívila Nay Pyi Taw, hlavné mesto Mjanmarska, umelo vybudované za vojenskej vlády, s nepretržitým prísunom elektriny 24/7 pre vládnych úradníkov. Čo je samozrejme viac ako v iných usadlostiach - len v Yangone mávame výpadky najmenej raz za dva dni. Mesto je ako z iného sveta, v porovnaní s tým, čo som videla inde v krajine - trojprúdové cesty čakajúce na neexistujúcu dopravu, prispaté letisko, s jedným medzinárodným letom do Bangkoku a megalomanské hotelové projekty, ktoré majú priemernú ročnú obsadenosť 40%. Cudzinci tu nemajú dovolené prenajímať si pozemky a tak musia ostávať v týchto hoteloch. Trvalo nám pol hodinu, kým sme sa autom dostali k nejakej lokálnej reštaurácii a najedli sa za normálne nehotelové ceny. Nay Pyi Taw asi nie bezdôvodne nepatrí do turistického itinerára žiadnej cestovky.

Marec 2017

Môj rok života v Mjanmarsku som zavŕšila na svadbe môjho sprievodcu z decembrovej turistiky, Hlaing Hlainga, ktorá predčila všetky moje doterajšie zážitky. Okrem toho, že som o svadbe netušila až do momentu, keď som sa ocitla v jeho dedine, dva dni som potom strávila v spoločnosti jeho najbližších, ktorí sa o mňa postarali ako o svoju a ani minútu ma nenechali samú - možno to bolo aj tým, že som bola prvá cudzinka, ktorá navštívila ich dedinu. Mjanmarská starostlivosť o hostí sa mi v plnosti materializovala počas tohto víkendu a ja som ani nevedela, ako im to mám oplatiť. Svadba sama o sebe prebehla chytro, ráno o siedmej, v priamom prenose vysielaná cez reproduktory do celej dediny, potom to už bolo celé o jedení a pití palmového vína a návštevách u príbuzných (v mojom prípade cudzích ľudí, no to nikomu neprekážalo). Lúčila som sa s uistením, že som v ich dedine kedykoľvek vítaná a ja som v si zaumienila, že sa tam budem snažiť vrátiť čoskoro.

Čo ma čaká ďalej?

Nekonečná pohostinnosť ľudí, ich nadšenie, keď zistia, že sa snažím rozprávať po mjanmarsky a bezprostredná radosť, keď sa kývnem hlavou na pozdrav mojim známym, okolo ktorých prechádzam každý deň sú dôvody prečo mám život v tejto krajine rada. Nie všetko tu je samozrejme pozitívne a frustrácia, bezmocnosť a osamelosť sa z času na čas ohlásia aj u mňa a vyberú si daň za život ďaleko od blízkych. Rozhodne neľutujem, že som tu a už sa teším na to, čo prinesie nasledujúci rok. Mohol by aj viac návštev, okrem iného. 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Polovojenská organizácia pýta peniaze na domobranu, končia na súkromnom účte

Výzvou na posielanie finančných príspevkov sa už zaoberá polícia.

KOMENTÁRE

Zmizne dôkaz o krytí Bašternáka?

Inšpekcia koná, akoby kryla ľudí, ktorí vlani zmarili raziu u developera.


Už ste čítali?