Týždeň v Indii

Autor: Adriana Karpinska | 12.3.2017 o 8:55 | (upravené 20.3.2017 o 2:39) Karma článku: 11,36 | Prečítané:  3965x

Pred Indiou mám rešpekt. Naposledy som do hlavného mesta, Dilí, nešla a okrem vojakov na letisku ma tak nikto nevytočil. Tentoraz to zvládli viacerí, vrátane mňa samej, a mala som čo robiť aby som sa prispôsobila životu v Indii.

Prísť do Indie so zmýšľaním, že táto krajina je síce veľká, no kultúrne je podobná Mjanmarsku a na takýto životný štýl som si už počas uplynulých mesiacov zvykla a India ma teda nemôže až tak prekvapiť, bolo samozrejme naivné. 10 dní v Indii tak bolo nečakane poučných a bohatých na sebareflexiu. 

Poučenie prvé: Pri toľkom množstve ľudí je len pochopiteľné, že každý si musí vybojovať svoje miesto v spoločnosti. Bez predbiehania v radoch, pretláčaniu sa v metre a na uliciach to nejde.

V Indii žije viac ako miliarda obyvateľov, a všetci majú v zdanlivom chaose svoje miesto. Keď som si kupovala lístky na metro a bez mihnutia oka sa predo mňa predbehli 2 Indovia, tak som sa len spýtavo na nich pozrela (nič som tým samozrejme na situácii nezmenila), pozrela sa na uja za okienkom, ktorý ma tiež ignoroval a počas ich prebiehajúcej konverzácie som mu natlačila peniaze a povedala, kam chcem ísť. Zobral to úplne normálne a ja som sa naučila, že keď niečo chcem, musím sa vedieť prebiť.

Poučenie druhé: Netreba čakať na príležitosť zapojiť sa do rozhovoru - Indovia sú majstri v multitaskingu: telefonujú, zjednávajú ceny a ešte so mnou veselo konverzujú na úplne inú tému, a to naraz v oboch jazykoch, Hindi a angličtine.

Také, že slušne počkať, kým niekto dokončí svoju reč, tu nefunguje. Skákanie do reči sa tu nielen akceptuje, ale aj aktívne praktizuje. Mne chvíľu trvalo, kým som si uvedomila, že ľudia sa so mnou rozprávajú, lebo som si myslela, že sú zabratí do rozhovoru s niekým iným. Miešanie angličtiny a hindi je normálne a niekedy sa volá hinglish a teda plynulé prechody z angličtiny do hindi nie sú vôbec divné. Bola som zjavne jediná, ktorá si to myslela.

Poučenie tretie: Zjednávať, zjednávať, zjednávať. A to so všetkou trpezlivosťou, ktorú v sebe máte.

Na tomto som sa najviac popálila a naučila - nie je dobrý nápad zjednávať si taxík, keď sa človek ponáhľa na stretnutie. Zvyknutá z Mjanmarska, že ceny sú síce trocha nadhodené, ale väčšinou je to tak 30-50% a ten rozdiel je pre západniara naozaj bezvýznamný, prišla som do Dilí, kde boli už aj tak vysoké ceny nadhodené aj 3-4 krát. Letiskoví švindliari sa tvárili absolútne nekooperatívne, keď som im racinálne vysvetľovala, že táto pol hodinu trvajúca cesta určite nestojí 25 dolárov. V takýchto prípadoch sa mi zastavil rozum a ja som sa na začiatku nebola schopná dať dokopy, aby som zjednala cenu v indickom štýle. Pár dní mi preto trvalo, kým som sa to naučila a prišla som na to, že úsmev je celkom odzbrojujúci prostriedok a byť neústupná v cenovej hladine, ktorú som ochotná zaplatiť sa vypláca. Okrem toho, priamo zjednávať so šoférmi je kľúčom k úspechu, pretože väčšinou, keď sa zjednáva s dohadovačmi, človek im v cene zaplatí aj províziu.

Poučenie štvrté: Indovia sú neskutočne zvedaví a vôbec im nevadí, že nerozprávame rovnakou rečou, ešte sa budú úprimne čudovať, že moje schopnosti v jazyku hindi sú limitované.

Jazyk je najväčšou bariérou pri cestovaní - keď sa chcem dozvedieť pikošky z kultúry a života ľudí, neznalosť jazyka ma veľmi obmedzuje. V Indii to ľuďom nevadilo a baba, ktorá sedela vedľa mňa vo vlaku sa mi do detailov posťažovala na jej budúcnosť, ktorá bude v znamení dohodnutého manželstva, za ktoré jej rodina platí 40000 dolárov rodine ženícha a čoho sa ako žienka v domácnosti bude musieť vzdať (žiaden Facebook, Whatsapp, žiadna telka, žiadni kamaráti, ani práca, pokiaľ to nebude v nejakej vládnej inštitúcii, atď.). Na to, že naše spoločné jazykové znalosti neboli ktoviečo, som sa dozvedela kopec vecí a dokonca ma pozvala aj na jej svadbu - čo sa inak stáva celkom často, hlavne v svadobnej sezóne ktorá trvá od novembra do marca. Pre Indov je pocta, keď Západniari príjmú pozvanie a pri toľkom počte ľudí jeden človek navyše naozaj nie je problém.

Poučenie piate: Zákazy na stenách si netreba všímať. Pravidlá sú na to, aby sa prediskutovali podľa aktuálnej situácie.

Hoci som si všimla, že na stenách sú výzvy a zákazy, všetci ich vo veľkom ignorujú. Je to zakorenené v kultúre, že to, čo je napísané sa stále môže zmeniť - podobne ako ceny. Aj veľkoobchodníci mi boli ochotní predať malé množstvo kešu orieškov, aj ujo za okienkom mi vydal z bankovky, aj napriek tomu, že na tom okienku bolo veľkými písmenami napísané Lístky sa vydávajú len ak máte presnú čiastku. Akonáhle si človek na takýto benevolentný prístup zvykne a rozhodne sa ho praktizovať, život v Indii je oveľa zaujímavejší a radostnejší.  

Bonus poučenie: Ešte aj backpackeri, ktorých som stretla sú akýsi iní - väčšina je na ceste za svojou duchovnou očistou, ktorá pozostáva z kurzov jogy a meditácie v rôznych častiach Indie a niektorí realizujú svoje osobné projetky ako produkcia dokumentárneho filmu.

Na backpackerov som začala byť alergická - stretávala som ich v Thajsku, kam sa prišli zabaviť na jeden z párty ostrovov, alebo sa vyvaliť na jednu z pláží alebo si zajazdiť na slonoch v jednej z prírodných rezervácií. Taký masový turizmus. V Indii som, na svoje prekvapenie, natrafila na úprimnejších a otvorenejších ľuďí, ktorí väčšinou cestovali na vlastnú päsť alebo s partiou ľudí, s ktorými sa dali dokopy počas cestovanie. Títo boli spontánnejší, s nie veľmi naplánovanou cestou (hoci destinácie sa častokrát samozrejme opakovali) a preto som si mala s nimi viac čo povedať a s viacerými som strávila spoločný čas objavovaním turistických pamiatok a želaním, aby som mohla s ich cestovateľskou skupinkou ostať o čosi dlhšie. A to je teda čo povedať, pretože ja som celkom rada, keď môžem objavovať na vlastnú päsť a spoločnosť ostatných niekedy vnímam ako obmedzenie. Túto pozitívnu sociálnu zmenu som však v Indii uvítala, pretože počúvať životné príbehy niektorých cestovateľov bolo inšpirujúce.  

Pri mojej ďalšej ceste do Indie už budem múdrejšia a bez úsmevu a ich typickým kyvotaním hlavy (ktoré som od nich pochytila a veselo to praktizujem aj v Mjanmarsku) nespravím ani krok. A ak máte rady, ako ste sa pri cestovaní v Indii vysporiadali s kultúrnymi šokmi, som samé ucho.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Kotlebova dymová clona zakrýva väčší útok

Kým sa sústredíme na kreslo Mariana Kotlebu a okrajovo Milana Uhríka v Nitre, ĽSNS sa chystá zabrať stovky miest naprieč všetkými župami.

DOMOV

Smer vyzýva Lipšica, aby Žitňanskú požiadal o mimoriadne dovolanie

Lipšic dostal podmienečný trest tri roky.


Už ste čítali?