Ako som sa v Mjanmarsku stala paranoidnou

Autor: Adriana Karpinska | 30.4.2016 o 13:14 | (upravené 10.7.2016 o 8:06) Karma článku: 9,62 | Prečítané:  3327x

Čítať knihu o histórii Burmy, ktorú vojenská vláda v 89 premenovala na Myanmar(sko) a zároveň v tejto krajine cestovať, mi trochu poplietlo hlavu a na každom rohu som videla náznaky všade prítomnej armádnej kontroly a cenzúry. 

Kráčajúc po chodníkoch poškvrnených krvavočervenou šťavou z betelu (plodu z palmy arekovej zabalenom v betelovom liste, ktorý tu domáci veselo žujú, aby boli čulí), v duchu rozmýšľajúc, či je možné, aby bolo nad 40°C, som sa v Yangone vydala nájsť niečo na jedenie. Mama sa ma včera pýtala, či si tu aj varím, odvetila som, že sa v podstate stravujem hlavne na ulici, nad čím asi nechápavo pokrútila hlavou. No darmo, na ulici sa tu dajú nájsť všelijaké mňamky za pár centov, od opekanej ryže, cez rezance s rôznymi omáčkami, varenú zeleninu až po vyprážané banány ako dezert. A celkom ma baví vyvolávať v domácich paniku, keď sa priblížim k ich stánku a sadnem si na tie ich mini stoličky, aby som si vypýtala niečo vegetariánske na jedenie. Väčšinou si na pomoc zavolajú niekoho, o kom vedia, že rozpráva aspoň trochu po anglicky a ja tak nemusím prstom ukazovať na frázy v mojej knižočke Ako sa dohovoriť po mjanmarsky. 

Pohyb turistov je v Mjanmarsku kontrolovaný podstatne viac ako v iných krajinách Juhovýchodnej Ázie a pri vstupe do každej turistickej pamiatky a pagody som sa musela zaregistrovať a tak tomu bolo aj pri kúpe cestovných lístkov alebo check-ine v hoteloch. Niekedy mi to prišlo smiešne, keď si odpísali každý detail z môjho pasu (Slovensko si ako krajinu samozrejme nevedeli preložiť do angličtiny), no ako meno im stačilo Ms. Adriana. No, veď ale, oni vedia, aké údaje potrebuje ich vláda, kvôli ktorej to všetko robia.

Mjanmarsko sa pre turistov začalo otvárať len nedávno, keď si vojenská vláda uvedomila, že si z toho môžu spraviť príjem do národného rozpočtu a kryť tak svoje horibilné výdavky na armádu. Napriek vysokým poplatkom do známych pagôd (8$ za Shwedagong pagodu v Yangone) a miest s 'archeologickou dôležitosťou' akým je Bagan a jeho 4000 chrámov (25$ za vstup do mesta), tieto peniaze málokedy idú na zlepšenie stavu týchto pamiatok a skvalitnenie služieb, predstavujú skôr extra príjem do vrecák generálov riadiacich túto krajinu. 

George Orwell, predtým, ako sa stal spisovateľom, strávil 5 rokov v Burme ako britský dôstojník spravujúci záležitosti v Burme počas koloniálnych časov v 20. rokoch minulého storočia. Napísal o tom román Burmské dni, v ktorom vykresľuje nadradenosť Britov a vykorisťovanie krajiny a jej prírodných zdrojov. Po návrate zo služby oznámil svojej rodine, že končí s kariérou dôstojníka a dáva sa na písanie. 

Napriek tomu, že je Myanmar bohatý na nerastné suroviny, ich správa bola a je v nesprávnych rukách, a preto z nich profituje len hŕstka vyvolených, zatiaľčo väčšina obyvateľov ostáva žiť v neuveriteľnej chudobe a je odkázaná na vládne prídavky jedla. Na miestach, ktoré som navštívila, sa ľudia napriek svojej chudobe a ťažkej práci na poliach, na nás stále dokázali usmiať a zapózovať na fotky, ktoré, keď sme im potom na displeji ukázali vyvolali úsmevy na ich tvárach. 

Počas cestovania po krajine som čítala knihu Emmy Larkin Hľadanie Georga Orwella v Burme a napriek tomu, že ju písala pred 15 rokmi, mnoho jej pozorovaní sa stále vzťahuje na dnešný Myanmar a výrazne odráža moje skúsenosti s cestovaním po krajine. Doprava vlakom alebo autobusom je neuveriteľne pomalá a šoféri si zastavujú kde a na ako dlho chcú a keď sa niečo pokazí, trvá minimálne pol dňa, kým to niekto začne opravovať. Viackrát som z ľudí cítila odmeranosť, či to bolo tým, že sa necítili dostatočne sebavedome hovoriť po anglicky alebo proste vôbec nechceli porozumieť mojej mjanmarčine, neviem, no myslím, že za to do veľkej miery môže fakt, že je stále nelegálne pozvať si cudzincov do domácností - bez povolenia od lokálnych úradov. Mnoho ľudí tak, kvôli svojej bezpečnosti, nechce mať s nami nič dočinenia. Na strane druhej, párkrát som sa stretla až s prehnanou priateľskosťou, keď sa ku mne domáci pridali na pár hodín a chceli vedieť o mojej krajine a porozprávať mi o tom, ako žijú oni. Keď som sa ich však pýtala na politku a stav ekonomiky a celkovú úroveň slobody v krajine, iba smutne skonštatovali, že vláda všetko kontroluje a oni nemôžu vycestovať ani si z tých ich minimálnych platov na nič nasporiť (niektorí mi aj na tieto otázky dali len vyhýbavé odpovede). 

Mjanmarsko je krásna krajina so vznešenými princípmi budhizmu, kde každý aspoň raz za život musí byť aspoň na týždeň v kláštore, no pod povrchom sa tu deje veľa nelegálnych činov a vo veľkom porušujú ľudské práva - ako bežní turisti to však nezaregistrujeme, keďže vláda si dáva záležať, aby sme videli len tú pozlátku a do problematických oblastiach, kde menšiny stále bojujú proti národnej armáde, je pre nás nemožné sa dostať. A pri všetkých tých formulároch a registráciách ma nikdy neopustil pocit, že veľký brat (mjanmarská vojenská vláda Tatmadaw) ma stále pozoruje...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?