Mini sprievodca po Bali

Autor: Adriana Karpinska | 15.3.2016 o 7:02 | Karma článku: 6,61 | Prečítané:  2139x

Končím svoje dni na Bali prehľadom, čo sa oplatí vidieť, čo je strata času a spomenutím toho najbizarnejšieho, čo ma tu stretlo, možno sa to niekomu zíde. Prinajmenšom si ja zaspomínam na balijskú pohodu, keď si to zasa prečítam. 

Ubud a okolie
Svoju základňu som si zariadila v Ubude, kde som sa napriek tomu, že je to mesto relatívne malé, zistila, že v ňom nájdem skoro všetko, čo potrebujem k svojmu aktuálnemu životu. Ubud je domovom mnohých cudzincov, ktorí cestujú a popritom pracujú a tak sa tam rozmohli tzv. coworking miesta, kde si za členstvo a používanie internetu zaplatíte podľa hodín, koľko potrebujete a využívate tento veľmi multi-kulti priestor. Ja som si obľúbila Hubud, kde som hneď v prvý deň spoznala jeho zakladateľa Steva a ďalších digitálnych nomádov, s ktorými som potom vo voľnom čase cestovala po Bali. 

V Ubude je celkom zážitkom ísť do Opičieho lesa, kde sa vás opice neboja a ukradnú vám, čo nemáte schované. Ak sa vám nechce platiť vstupné (myslím, že to bolo 30000 Rupiah = 2€), tak zavčas rána opice sedia aj na okolitých stromoch a elektrických vedeniach, prípadne ich môžete vidieť spoza plota. 

V okolí Ubudu sa dajú násť miesta, pri ktorých objavovaní sa oplatí stratiť v spleti cestičiek a ja som tak náhodou natrafila na krásne zákutia, obkolesené ryžovými políčkami v okolí Tegalalungu a Jatiluwihu. Ešte šťastie, že moje GPS fungovalo, inak by som tam tie krásy objavovala dodnes. V tejto časti Bali som takisto nemala núdzu o chrámy, skôr som sa musela krotiť, aby som nešla do každého jedného, popri ktorom som prechádzala, lebo inak by mi na nič iné neostal čas. Odporúčam ísť do Pura Tirta Empul, čo sú vlastne posvätné kúpele, do ktorých môžu vojsť aj 'neveriaci', no ja som si samozrejme so sebou nepriniesla plavky a tak mi neostávalo nič iné, iba fotiť, ako sa iní špliechajú svätou vodou. 

 Východ Bali

Najvýchodnejšie miesto, ktoré som na Bali navštívila, je chrámový komplex Pura Lempuyang, ktorý som, vďaka mojej zvyčajne spoľahlivej mape, skoro nenašla a pravdepodobne by som skončila stratená v lese, keby som nestretla domáceho, ktorý ma nasmeroval na správnu cestu. Tento chrám ostáva mojím najobľúbenejším, keďže sa mi tam žiadne predavačky nesnažili nanútiť sarong ani obetné dary, ako tomu bolo v Besakih chráme, a prostredie, kde sa chrám nachádza je jednoducho úchvatné: džungľa, opice a výhľad cez oblaky. Takisto cesta k tomuto chrámu od jazera Batur bola veľmi malebná a hlavne mi na nej nepršalo, čo bol asi ten dôvod, prečo som si ju tak užila. Táto cesta vedie aj k jednému z najturistickejších, miest na Bali, k najväčšiemu hinduistickému chrámu na Bali, spomínému Besakih, kam chodia veriaci z celého regiónu aj zo zahraničia. Je to obrovský komplex, kde som mohla stráviť hodiny, no po čase mi začali vadiť obchodníci, ktorí mi neprestajne ponúkali pohľadnice, vodu, suveníry a snažili sa ma oblbnúť, že na návštevu chrámu potrebujem sprievodcu, čo nebola pravda. 

Okrem toho mesto Padang Bai na východe, kde som sa tešila na svoju prvú Bali pláž a more, bolo sklamaním. More som síce našla, ale aj horu odpadkov a tak som na kúpanie zabudla a radšej šla do veľmi lokálneho warungu Lesehan Mertha Sari, kde podávajú len jedno menu: rybaciu polievku, dva rôzne druhy rybaciny na paličke, so zeleninou v super pikantnej omáčke a ryžou. Bola som tam jediná cudzinka, takže ma hostia dostatočne očumovali, čo mi ale nevadilo, lebo ja sa snažila všemožne tváriť, že mi pikantnosť toho jedla nič nerobí, no popritom som pochopila, že ešte si budem dlho zvykať na to ich indonézske čili.   

Prekvapujúci západ

Ak si odmyslím hroznú cestu po preplnej diaľnici, kedy som premýšľala koľko rokov života si skrácam dýchaním tých výfukových plynov, západná časť ma prekvapila. Chrám (ako inak, musím spomenúť) Luhur Rambur Siwi je jeden z najčarovnejších - okrem toho že je postavený na útese pri mori, v čase keď som tam bola, slávili vyparádení domáci festival Kuningan a ja som bola unesená celou atmosférou sprevádzajúcu túto udalosť, hoci som do chrámu s nimi ísť nemohla. 

Západné pobrežie je evidentne obľúbené u milovníkov surfovania a pláž Belian s čiernym pieskom, kam som len tak zo zvedavosti odbočila, bola jedna z najkrajších a najčistejších na Bali. 

Juh: Polostrov Bukit

Tento polostrov je v blízkosti najväčších miest Bali, Kuty a Denpasaru, a teda logicky povinnou zastávkou tisícov turistov. Mojím highlightom v tejto časti bol autentický rybí trh Jimbaran, ktorý bol tak zašitý, že by som ho sama nenašla, nieto ešte sa tam odvážila nakupovať. No, môj taliansky známy ma posmelil, že tam už neraz jedol a evidentne to prežil, tak sme si aj my teda kúpili čerstvé ryby a morské plody a v stánku oproti sme si ich nechali opiecť. A veru, bola to jedna z najlepších rýb, aké som kedy ochutnala. 

Sever nič moc

Bola som zvedavá, či má severné pobrežie čo ponúknuť, keďže to nie je práve najjednoduchšie sa tam dostať. Okrem horúcich kúpeľov v Banjari, kde som zaplatila prekvapivo nízke vstupné (5000 IDR = 0,35 EUR) ma na severe nič nezaujalo. Pláž v okolí Loviny, o ktorej som matne vedela, že by mala byť jedným z dôvodom, prečo túto oblasť navštíviť, bola opäť zamorené odpadkami a v mori sa z toho istého dôvodu nikto nekúpal. Natrafila som tu ale na krásne ubytovanie v Air Sanih, takže tá moja cesta na sever nebola nakoniec úplne zbytočná. 

Pár pikošiek na záver
Keďže rok na Bali trvá 210 dní, ľudia vám budú tvrdiť, že podľa tohto Pawukon kalendára majú viac ako sto rokov. 

Na Bali to vonia po vonných tyčinkách, odpadkoch, mori, daždi (ale to asi len v období dažďov) a ovocí - hlavne po tom smradľavom duriane.

Jazda na motorke je kapitola samá o sebe, no okrem nejakých bláznov ohrozujúcich dopravu svojou bezhlavou jazdou, som na ceste nevidela nehody a každý rešpektuje, že dopravné pravidlá neexistujú a keď sa trúbi, tak treba byť v pozore - čo je v podstate stále. Vodičák ľudia na Bali dostanú na polícii, potom čo dovŕšia 18 rokov a takto bez kondičných jázd a tréningu si sadnú za volant. Zohľadňujúc tento fakt, klobúk dole pred ich šoférovaním. O bizarnosti na cestách nebola núdza, videla som prechody prechodcov končiace múrom a značky typu Kaviareň: 500 metrov vzadu!   

Keď zastavíte v dedinke uprostred ničoho, vždy si pripravte odpoveď na otázky: Kam ideš? Odkiaľ ideš? Odkiaľ si? a povdzbudivo sa usmejte, keď vám ľudia na odpoveď Zo Slovenska, veľavýznamne zahmkajú, pričom nemajú tušenia, kde to je, dovtedy kým nespomeniete Eropah (Európa) alebo Ceko (Česko), to si potom niektorí úspešne spoja s Československom. 

Úplne fascinovaná som bola zo spôsobu dopravy cez aplikáciu GoJek, ktorá umožňuje, aby ste si objednali motorku-taxík, nechali niečo doručiť alebo poslať za zlomok toho, čo od vás budú pýtať neodbytní taxikári na ulici. Na použitie aplikácie je potrebné mať lokálnu SIM (ktorú získať je niekedy umenie...), vzdialenosť nesmie prekročiť 25 km (no aj to sa dá po dohode s GoJek šoférom prekročiť) a platí sa v hotovosti. 

Hoci je Bali čoraz viac obľúbenejšie, nekontrolovateľný turizmus jeho krásne miesta kazí. Moju cestovateľskú reportáž o tomto aspekte a ďalšie fotky môžete nájsť na stránke časopisu Život

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?