Nočné mory cyklistov

Autor: Adriana Karpinska | 14.10.2015 o 8:25 | (upravené 14.10.2015 o 9:11) Karma článku: 6,86 | Prečítané:  1197x

V Amsterdame som zasvätila svoj život bicyklu, lebo tam to inak ako na kolesách nedáva zmysel. Odvtedy sa bicyklovanie so mnou vezie, kamkoľvek idem. 

Kamaráti nechápali, prečo ich nútim napchať môj holandský bicykel do kufra ich auta, aby som ho vzala do Bratislavy, no to bol len začiatok môjho života, v jednote s bicyklom. Čo som sa doteraz na cestách naučila?  

Medzi iným aj to, že cyklistov v rôznych mestách spája jedno: vždy sa jeden na druhého usmejú, či už zo solidarity alebo z čírej radosti, že nám patrí cesta aj tento životný štýl. 

Cyklisti začínajú byť početnejší. Ide to pomaly, ale isto 

Keď som začala bicyklovať v Bratislave, bola som za šibnutú. Teraz je na cestách viacero cyklistov, aj keď, úprimne, prehľad nemám, lebo tam nežijem. Budem rada, ak sa vyjadríte v diskusii. Ja to vidím v Bruseli - hlavne v lete je nás ako maku, až mám niekedy problém sa zaradiť medzi cyklistické čiary. No keď sa tento týždeň ochladilo na 6 stupňov, ostávajú už len tí otužilí, zabalení do všetkého možného, že vidno len oči. Minulý rok som zimu vo Frankfurte prebicyklovala tiež, s poriadnym kabátom, čiapkou, rukavicami a huňatým šálom sa to dá. A ani som chorá nebola. A keď sa mi občas na zamrznutých amsterdamských uliciach podarilo pošmyknúť, zasmiala som sa nad svojoj nešikovnosťou, čo varovalo tých za mnou a šla ďalej. 

Niekde sa aj rešpekt početnosťou zvyšuje. Inde na nás stále kašlú

Vodiči v Bruseli sú kapitola sama o sebe a niekedy to vyzerá, že bezohľadní voči sebe navzájom, lebo buď nemajú, čo robiť pri tom nekonečnom čakaní v každodennej zápche alebo sú otrávení z toho nekonečného čakania v každodennej zápche a niekde to vyventilovať musia. Keď sme nablízku my, cyklisti, o to lepšie. Ktovie, čo sa preháňa hlavou šoférovi, keď si len tak otvorí dvere, bez toho, aby sa pozrel do spätného zrkadla a ja skoro do tých dverí vletím alebo keď predo mnou odbočuje bez smerovky alebo keď pri tom telefonovaní za volantom nevidí, že stojím na križovatke a dávam mu prednosť, no on sa rúti priamo na mňa a núti ma, aby som ho, namiesto láskavosti, okričala v mojej chabej francúzštine. Pri stretoch s autami som samozrejme aj veľakrát na vine ja, s mojím nie presne vypočítaným časom: 'veď to stihnem' alebo 'to ešte dám'. No ja sa aspoň gestom ospravedlním a dávam potom väčší pozor.

No vodiči, buďte prosím ohľaduplnejší, inak nám beriete radosť z bicyklovania a my musíme byť v strehu kvôli maličkostiam, čo nás môžu stať zdravie - lebo pri zrážke auta a bicykla, je na šrot cyklista, nie auto.  

Nečakaj láskavosť a dostane sa ti jej

V Bruseli som sa naučila aktívne komunikovať s ľuďmi na ulici, či už mávnem rukou, keď mi dajú prednosť, zahovorím sa o počasí s cyklistom, s ktorým spoločne čakáme na červenej, usmejem sa na šoféra autobusu, ktorého som už tretikrát predbehla alebo poprajem Bonjour vojakom, okolo ktorých denno-denne prechádzam. Pred električkami, kamiónmi a autobusmi mám vo všeobecnosti rešpekt, lebo keď ma tí pritlačia k okraju chodníka, tak mám problém. O to viac si vážim, keď mi dajú, s ležérnym mávnutím rukou a la 'to je v pohode, bež si', prednosť. Alebo, keď ľudia nechodia ako ovce po celom chodníku, kde sa majú zmestiť aj bicykle, ale keď myslia aj na to, že nejaký ten cyklista sa povedľa môže zjaviť. Alebo keď jednoducho nepostávajú na chodníkoch pre cyklistov. Alebo keď nekľučkujú pomedzi autá a z ničoho nič sa zjavia predo mnou. V Amsterdame je to naopak, láskavosť prejavujú cyklisti chodcom, ktorí môžu byť radi, keď dostanú prednosť - tam sú cyklisti jednoducho stále v práve a pod ochranou, aj keď sa stane nehoda. Nakoniec, iba cudzinci nemajú bicykle, takže je to fér.

Na bicykli sa dá prenášať nákup, ľudia aj sušič na prádlo

Bicyklovanie v Amsterdame posunulo hranice mojej predstavivosti o tom, čo všetko sa dá bicyklom prepravovať: jeden až dvaja ľudia, pes alebo deti vo vozíku, mobilný stánok na predaj sladkostí, kopec vecí v taške alebo košíku na zadnom nosiči a dokonca, po začiatočných problémoch s rovnováhou, aj skladací sušič na prádlo. Na bicykli si v zimnej člapkanici nezamočím topánky a v noci sa nemusím báť ísť domov, lebo cesty sú prázdnejšie a žiadnym pochybným individuám sa za mnou nebude chcieť utekať. Mať bicykel s pneumatikami vyrobenými v Československu a retro prehadzovačkou je výhoda, nikto ani nepomyslí na jeho krádež - snáď.

Môjmu terajšiemu bicyku som verná už čosi vyše roka. A dúfam, že aj moje ostatné bicykle, ktorým som bola chvíľu majiteľkou, sú verné svojmu osudu, či už v rukách toho Kórejčana alebo tej Belgičanky, ktorí moje bicykle odo mňa odkúpili alebo ten stále zamknutý v Budapešti, už dva roky čakajúci na vyslobodenie.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?