Po zatiaľ dvoch dňoch strávených v Číne môžem povedať, že začiatok sa dá prežiť, ak máte niekoho, kto Vám pomôže s úvodnou registráciou na čínskych úradoch a obyčajné každodenné situácie sa dajú potom zvládnuť aj s minimálnou úrovňou čínštiny. Teda ak vám nevadí, že po návšteve trhu skončíte s kilom hrachu namiesto malej hŕstky (lebo ktohovie ako sa po čínsky povie "za hrsť"), zásobami rezancov na 2 týždne a s jedným obrovským dragonfruit.
Asi práve preto, ze som vo svojej štvrti jediná západniarka, sú všetci ku mne milí a neustále sa usmievajú. Keď som po úvodnom Ni hao podala pracovníčke v metre papierik s napísaným Prosím si mesačnú kartičku s kreditom 50 kuai, nasadila úprimný úsmev od ucha k uchu, ukázala kolegovi a obaja sa na mna pobavene pozreli. Nijako urážlivo sa takéto reakcie nedajú brať, lebo pre nich je milé, ze sa nejaký cudzinec snaží fungovať v krajine plnej znakov a pre mna je milé, že sa mi za to dostane úsmevu.
Uz som však mala aj pocit, že na mňa čašníčka niečo hundre po čínsky, keď pri mne 5 minút stála a čakala, čo si vyberiem z menu, kde boli samé znaky. Ja za to veru nemôžem, že sme na hodinách čínštiny znaky necvičili... Tak som nejako vykoktala, že chcem rezance a pochopili sme sa. Ešte šťastie, že som vedela, ako sa povie pivo, kedže to mi potom naznačilo, že sa ma pýta, čo chcem piť. Hovoriť po čínsky veci, čo som sa naučila na hodine nie je zložité, ťažšie je odpovedať na otázky, ktoré zatiaľ ani zďaleka nerozumiem. Highlight dňa bol, že ma pochopila, že si tie rezance prosím zabaliť domov.
http://instagram.com/p/oLeOpGNzl-/
Každopádne, začiatok je lepší, ako som bola bývala očakávala, som zvedavá, čo prinesú ďalšie dni.